Velehrad 2017 - Ľubica Černá

Ľubica Černá

Je slovenské školstvo pripravené na Priemysel 4.0?

Slovenské školstvo musí reagovať na výzvy súčasnej doby. Aké sú hlavné príčiny nízkej kvality slovenského školstva, čoho dôkazom sú aj neuspokojivé výsledky slovenských žiakov a škôl v medzinárodných meraniach a porovnávaniach?

Každý systém, teda aj školstvo, potrebuje na svoj rozvoj priaznivé podmienky. Finančné podmienky (platy učiteľov a školských zamestnancov, materiálne zabezpečenie škôl) sú zahanbujúce a patria medzi najhoršie spomedzi štátov OECD i EÚ. Poddimenzované financovanie školstva považujem za jednu z hlavných príčin zlého stavu nášho školstva. Platy v školstve sú veľmi nízke, v dôsledku čoho sú učitelia znechutení, demotivovaní, odkázaní na výkon viacerých povolaní a tí najlepší zo školstva aj odchádzajú.

Argument, že štát je chudobný a nemá na školstvo financie neobstojí, pretože bez kvalitného školstva nikdy financie ani mať nebude a Slovensko bude naďalej chudobnou montážnou dielňou Európy, v ktorej sa budeme strachovať o to, či si to zahraniční investori nerozmyslia a nepresťahujú tieto montážne dielne do štátov, v ktorých je možné pracujúcich ešte viac vykorisťovať. Dnes sa „veľké“ peniaze zarábajú hlavou a nie rukami. Výsledkom vzdelávania na vysokých školách je fakt, že viac ako polovica absolventov našich vysokých škôl pracuje na miestach, kde vysokoškolské vzdelanie vôbec nie je potrebné alebo kde nie je potrebný vyštudovaný študijný odbor a mnohí, ktorí majú seriózny záujem o hodnotné vzdelanie, odchádzajú študovať do zahraničia.

V súvislosti s poklesom počtu školopovinných žiakov a financovaním škôl „na hlavu žiaka“ mnohé školy, len aby prežili a neboli zrušené, prijímajú aj veľmi slabých žiakov a slabých žiakov nenechajú prepadnúť. Žiaci to vedia, výsledkom čoho je prudký pokles študijnej morálky i disciplíny žiakov. Takto došlo v SR k devalvácii vzdelávania. Výrazne k tomu prispeli aj výroky vrcholových politikov k verejným protestom učiteľov. Slovenské školstvo nemá žiadnu strednodobú a dlhodobú koncepciu. Ak sa aj nejaká vytvorí (napr. projekty Konštantín, Milénium), ďalšia vláda ju zneguje a snaží sa vytvoriť nejakú novú koncepciu. Vzdelávanie budúcich učiteľov na vysokých školách v SR vychádza často iba z tradície, intuície a žiaľ, často sa presadzuje právo silnejšieho – toho, kto dokáže presadiť úzke požiadavky svojho vedného odboru, čo bývajú učitelia aprobačných predmetov – fyziky, matematiky, jazykov, zemepisu, dejepisu atď. Mnohí „učitelia učiteľov“ nemajú žiadnu pedagogickú prax v školách, pre ktoré pripravujú budúcich učiteľov. Prevláda málo efektívne tradičné informatívno-receptívne vyučovanie, hoci práve učiteľské fakulty a vyučovanie pedagogických disciplín by mali byť ukážkou moderného vyučovania.

Je známe, že učiteľ, ktorý sa nevzdeláva, nezdokonaľuje, nemôže zostať učiteľom. Problémy sú však aj s ďalším vzdelávaním učiteľov, ktoré sa „zvrhlo“ na naháňanie kreditov a získanie 1. a 2. atestácie bez ohľadu na to, či príslušné vzdelávacie podujatie prináša nejaký úžitok pre skvalitnenie výchovnej a vzdelávacej činnosti učiteľa alebo pre skvalitnenie práce školy, v ktorej učiteľ pôsobí. Mnohí účastníci takýchto podujatí nie sú spokojní s ich úrovňou, ale podstatné je, že získali kredity. Nezanedbateľný počet učiteľov chce získať kredity, pokiaľ možno bez práce. Rozhodujúca motivácia pri ďalšom vzdelávaní učiteľov je získavanie kreditov, s čím je spojené zvyšovanie platu. Na rozdiel od mnohých hospodársky vyspelých štátov sveta nemá Slovensko vypracovaný všeobecne akceptovaný model zisťovania kvality základných a stredných škôl ani systém manažérstva kvality týchto škôl (ani kvality vyučovacieho procesu). Za indikátory kvality sa považujú výsledky slovenských škôl v rámci medzinárodných meraní PISA, TIMSS, PIRLS a pod., ako aj celoslovenské testovanie žiakov 5. a 9. ročníkov základných škôl MONITOR.

Kvalitu práce základnej školy nemožno posudzovať iba podľa výsledkov žiakov 9. a 5. ročníka zo slovenského jazyka a matematiky. Veď na škole sa vyučujú aj iné predmety a existujú aj iné ročníky, nielen piaty a deviaty. Kľúčové indikátory kvality školy sú: spokojnosť žiakov a ich rodičov s výchovou a vzdelávaním; spokojnosť učiteľov a ostatných zamestnancov s ich pôsobením na škole, spokojnosť zamestnávateľov absolventov školy a škôl vyššieho typu, na ktoré odchádzajú absolventi školy študovať, nezisťuje nikto.
Skúsenosti s riešením projektov financovaných z eurofondov sú veľmi negatívne. Projekty bývajú často finančne, časovo aj personálne predimenzované, byrokracia (najmä vyplňovanie rôznych výkazov) je neuveriteľne prácna a často aj zbytočná, manažovanie projektov mimoriadne slabé, prínos mnohých projektov pre školstvo je otázny. Riaditelia školy, aby získali financie na riešenie europrojektu pristúpia na spoluprácu s rôznymi pochybnými súkromnými firmami, ktoré im za podiel 15 % – 30 % (z objemu financií na riešenie projektu) garantujú jeho prijatie.

Výsledky medzinárodných meraní vyučovacieho procesu na stredných a základných školách ukázali, že slovenskí žiaci relatívne dobre obstáli v oblasti zapamätania vedomostí, ale podstatne horšie vedia tieto vedomosti aplikovať, uplatňovať medzipredmetové vzťahy a komplexný prístup k riešeniu problémov. To znamená, že žiaci si osvojujú učivo iba povrchne: na nižších úrovniach učenia – na úrovni zapamätania, prípadne porozumenia, ale nie na dostatočnej úrovni v oblasti aplikácie, analýzy, hodnotenia a tvorivosti. V praxi sú absolventi škôl potom nesamostatní pri riešení pracovných problémov, s každou maličkosťou sa obracajú na nadriadeného, lebo on symbolizuje učiteľa, učebnicu, absolútnu pravdu, hotový, naservírovaný poznatok.
V živote sa stretávame aj s tým, že na úradoch, v obchodoch sú k nám nevľúdni, že opravár nám opraví vodovodný kohútik tak, že naďalej z neho kvapká voda, v reštauráciách sú špinavé obrusy i poháre, v obchodoch nám predajú nekvalitný a zle zabalený tovar, auto nám opravia tak, že o chvíľu je opäť nepojazdné, maľovka po maľovaní opadáva a pod. Stretávame sa teda s neporiadnosťou (šlendriánstvom), zlou kvalitou práce, nízkou profesionalitou. Nazdávam sa, že tento výcvik v nedokonalosti dostávame už v škole, nízkymi nárokmi na žiakov (veď známku 4 možno získať často takmer zadarmo), že nie je jasne stanovená hranica „vedenia a nevedenia“, t. j. minimálne akceptovateľná kompetencia, že školy v SR negarantujú aspoň minimálnu kvalitu absolventa. Dôsledkom toho je, že naše školy opúšťajú aj veľmi slabo pripravení a niekedy dokonca aj funkčne negramotní absolventi. Je potrebné učiť menej učiva, ale viac do hĺbky, venovať určitému (základnému) učivu primerané množstvo času tak, aby ho mohli žiaci naozaj pochopiť a dokázali aj aplikovať, analyzovať, syntetizovať, zhodnotiť.

Ako situáciu zlepšiť?
Pre realizáciu zmien v školstve je nevyhnutné zabezpečiť ich kontinuálny, nepretržitý vývoj, ktorý by sa nemal začínať odznovu po každej výmene ministra školstva.
• Pri realizácii zmien v školstve by sa mala dodržiavať zásada, že čím majú školy a učitelia väčšiu voľnosť, tým vyššia je kvalita ich práce.
• Ministerstvo školstva na jar tohto roku predstavilo viac ako 200-stranový dokument s názvom Návrh Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania Učiace sa Slovensko. Dokument opisuje školstvo, ako by malo o pár rokov vyzerať v oblasti regionálneho školstva, vysokých škôl a v oblasti ďalšieho vzdelávania (bez vedy a športu). Popisuje želaný stav v horizonte 10 rokov.
Postup vzniku dokumentu: skupina expertov › MŠVVaŠ › vláda › parlament.
Skupina expertov dala hlavy dokopy a vytvorila desiatky strán o tom, ako by mali školy a vzdelávanie fungovať, koľko a akí študenti budú zo škôl vychádzať a ako sa učitelia musia zmeniť za pár rokov, pretože to čo robia teraz, je už mimo reality.
Dokument obsahuje len niekoľko dátumov, kedy by mali byť reformy implementované a je bez vyčíslenia potrebných finančných prostriedkov.
Dokument vychádza z predstavy, že slovenské školstvo je síce tradičné a nereflektuje celkom výzvy dnešnej doby, ale v zásade funguje . Učiace sa Slovensko v našich súčasných podmienkach nepôsobí ako realistický materiál. Po zverejnení prvého konceptu návrhu reformy školstva a otvorení konzultačného procesu relevantné organizácie a odborové organizácie zaslali viac ako tisíc pripomienok. Učitelia zažili už niekoľko pokusov o zásadné zmeny a nedopadli slávne. Minister Plavčan oprávnene vzbudzoval nedôveru, či je schopný najväčšiu reformu slovenského školstva v dejinách (podľa jeho vlastných slov) uskutočniť. Za povšimnutie taktiež stojí, že napriek prefeminizovanému školstvu nebola medzi autormi ani jedna žena. Časť oponentov namietala, že navrhované zmeny sú bláznivé a nedajú sa v školách realizovať. Pritom niektorí učitelia aj celé školy otvorene povedali ako už množstvo z navrhovaných zmien dávno robia.

Zásadnou figúrou celého Učiaceho sa Slovenska bolo, je a kým žije, aj bude všadeprítomná individualizácia vzdelávania. Individualizuje sa všetko vrátane učiteľov.
Teraz by ste o dokumente počuli málo. Diskusie utíchli, pretože zahrmelo na samotnom Ministerstve školstva. Blesk z jasného neba zasiahol samotného ministra školstva Petra Plavčana. Prof. Peter Plavčan, nominant Slovenskej národnej strany. Na ministerstve školstva pôsobil vyše dvadsať rokov. Zaoberal sa riadením vysokého školstva, od roku 2014 bol generálnym riaditeľom sekcie vysokých škôl, vedy a výskumu. Hneď po jeho nástupe do funkcie na jar minulého roku opozícia poukázala na jeho škandál z roku 2011, keď získal vyše 38-tisíc eur na odmenách počas pôsobenia v rade Študentského pôžičkového fondu, pričom pôsobil v neplatenej čestnej funkcii. Peniaze musel vrátiť. Plavčan po nástupe začal presadzovať zvýšenie platov učiteľov, keďže nastúpil v situácii, keď sa učitelia vyhrážali štrajkom.
Toho roku zaslali rektori univerzít a Slovenskej akadémie vied list, ktorým sa nepáčilo, že ani jeden z priamo nimi predložených projektov na podporu dlhodobého výskumu a vývoja nebol úspešný. Školy aj firmy súťažili celkovo o 288 miliónov eur. V druhej výzve určenej na podporu priemyselných výskumno-vývojových centier v hodnote asi za 300 miliónov eur, získali pofidérne firmy. Objavilo sa tiež podozrenie z korupcie, napr. za dobré obodovanie projektu si mal jeden hodnotiteľ pýtať dvojpercentnú províziu. Európska komisia, poslala ministerstvu školstva varovný list. V ňom hovorí o podozreniach z netransparen.tnosti. V auguste toho roku bol minister nútený odstúpiť. Toho času vedie ministerstvo školstva ministerka pôdohospodárstva. Doposiaľ meno ministra nie je známe.

Jeseň je začiatok kolektívnych vyjednávaní.
Začiatkom septembra toho roku český odborári verejného sektora vstúpili do štrajkovej pohotovosti. Chcú zatlačiť na vládu, aby splnila svoje požiadavky, a do novembra zvýšila mzdy na učiteľov o 15 % a na ďalších pracovníkov o 10 %. Spoločne s rektormi žiadajú nielen rast platov ale aj sľubovaných 4,5 miliardy korún do vysokoškolského rozpočtu.

Na Slovensku pôsobia v školstve viacero odborových organizácií, počtom členov najväčšia OZPŠaV je kritizovaná najmä učiteľským hnutím Iniciatíva Slovenských učiteľov. Najmä ich zásluha je 6 % zvýšenie platov od 1. septembra 2016 bolo dosiahnuté mimo kolektívneho vyjednávania a možno ho skôr pripísať tlaku ISU a Slovenskej komory učiteľov, ktoré aktívne vstúpili do zápasu o spravodlivejšie odmeňovanie práve pre nečinnosť OZPŠaV.

Zdroj:
prof. PhDr. Ing. Ivan TUREK, CSc. Ako ďalej v slovenskom školstve. Zverejnené: http://web.tuke.sk/kip/download/vuc!!.pdf
prof. Branislav Pupala, PhD. Učiace sa Slovensko po druhýkrát. Zverejnené: https://www.postoj.sk/22336/uciace-sa-slovensko-po-druhykrat

Sborník ze semináře KAP Velehrad 2017